REMESLO MÁ PRÁZDNE DNO

30/06/2014

Keď v roku 2013 nelegálne pristavené poschodia poslali k zemi textilnú továreň na periférii Dháky, začali si britské a nemecké médiá pod tlakom verejnej mienkypodávať značku po značke. Otázku kládli jasne: „Mali ste na mieste svojich dodávateľov? Ak áno, ako je možné, že ste si nevšimli podmienky práce, za ktorých sa šili vaše výrobky?“


Na Slovensku sa tragédii nevenovala zásadnejšia pozornosť. Spravodajstvo sa obmedzilo na štatistiky o počte mŕtvych. Chýbal kontext. Len pár mesiacov pred kolapsom Rana Plaza sme pritom prežívali vlastnú textilnú kauzu. Šičky z Vranova nad Topľou nedostali trojmesačnú plácu. Keď sa ich prípadu ujali odborári, taliansky majiteľ textilky poslal stroje do Rumunska. A ženy sa po týždňoch protestu ocitli pred zatvorenou fabrikou. „Môžete mať dobré zákony, svedomitých kontrolórov, ak však v biznise chýba elementárna etika, darmo budeme hovoriť o dôstojnej práci,” tvrdil odborový predák Jozef Balica.

Na Slovensku patria pracovníci textilných závodov do skupiny, pre ktorú majú sociológovia termín pracujúca chudoba. Nedávny prieskum iniciatívy Clean Clothes Campaign ukázal, že slovenská šička by na dôstojné prežitie potrebovala minimálne o 210 eur viac, než jej garantuje v životnom minime štát. Prax však ukazuje, že niektoré šičky naďalej zarábajú len 360 eur, teda sumu blízku minimálnej mzde (tá dnes predstavuje 352 na mesiac v hrubom). Akonáhle však odbory spomenú vyššie mzdové nároky, firmy sa začnú stavať na zadné. Tvrdia, že platy niet z čoho dvihnúť. Balica dnes tento argument považuje za málo hodnoverný. “Ak sa dvihnú ceny energií, ktoré zamestnávateľ potrebuje pri výrobe, nesťažuje sa, že mu to prinesie ekonomický kolaps.”

Samotné šičky považujú prácu pre textilný priemysel za remeslo s prázdnym dnom. Mnohé z nich sa po desiatkach odpracovaných rokov ocitli po vlnách prepúšťaní na úradoch práce. Na výrobu vo fabrike často spomínajú ako na otupujúcu. Ničila kosti, chrbticu i ruky. „Dávali úkolové sadzby na ušitie jednej veci, napríklad vrecka. Každý úkon má inú sadzbu, ale to sú také mizerné sadzby, že… To si ľudia, ktorí majú plat 800 eur, nevedia predstaviť,” hovorí Zdena. Aj Irena v podniku nechala kus seba, zdravie i čas. „Nezarobíte takmer nič, musíte platiť byt, energie. Povedia vám, aby ste si našli iné zamestnanie. Ale kde? A navyše, čo ak máte deti, kedy ich budete vychovávať? A keď máte po štyridsiatke, už vám to dajú pocítiť.”

Jana hovorí, že ich textilka mala šťastie na dobrý kolektív. Načas chodila výplata, s kolegyňami si rozumeli. Ktorá bola šikovnejšia, vedela si aj viac zarobiť. „Ja som mala v istom období vyšší plat než manžel, ale robila som aj nočné a soboty, lebo vtedy sa viac platilo. Robota je to náročná. Na zrak, na chrbát. Idete osem hodín, máte len polhodinovú prestávku,” tvrdí šička, ktorá kedysi šila dokonca pre známu značku Armani. Priznáva, toľko, koľko zarobili zamestnankyne v jeho rodinnej firme, na výplatnej páske nevidela. „Kolegyňa vravela, že tie Talianky mali za kus aj 1400 korún. U nás nie. U nás mal kus výrobnú hodnotu 50 korún. Tí, ktorí sa narobili najviac, mali za to najmenej.” V regióne, v ktorom žije, sa dnes vyrábajú pančuchové výrobky. Ženy, ktoré nevládzu, vraj často prepúšťajú.

„Tam, kde kedysi robili silónky, ženy hovorili, že podnikateľ chodil po hale a len sa mu niečo nepáčilo, na druhý deň mali dievčatá výstup. Kolegyňa hovorila, že prídu mladé dievčatá, lebo on na ne zoberie peniaze zo sociálky. Robia tri mesiace v skúšobnej lehote, všetko je dobre, lenže potom ich prepustí a zoberie ďalšie tri mladé a zasa má na ne peniaze z úradu práce. Neviem, či to ešte tak funguje, ale bolo to kedysi tak,” povie.

Podľa Jany o podmienkach práce v textilkách dnes nikto verejne nehovorí. Napríklad o tom, že šičky často dostávajú na výber, buď maródka, alebo práca. „V dielni sedeli ženy na antibiotikách. Vedúca zavolala, musíš do roboty. V takej atmosfére človek nepodá výkon. Každé dve hodiny chodil niekto zapisovať počet kusov. Keď ste nemali, museli ste dohnať, inak ste prišli o prémie a jedno s druhým. Vždy sa to nedalo stihnúť,” spomína Zdena.

Podľa nej si však do istej miery môžu za situáciu aj samotní zamestnanci i laxný prístup okolia. „Chýba nám sebavedomie, ale aj právne vedomosti,“ priznáva. Keď sa pre zmenu Ireny spýtam, či by v tejto situácii pomohol informovaný spotrebiteľ, hovorí o pochybnostiach. „Pokiaľ sa nezlepší súčasná životná úroveň, spotrebiteľ bude aj naďalej chodiť za lacným do čínskych obchodov.

Tí ľudia vidia cenu. Nevidia lacnú pracovnú silu alebo to, že materiál, z ktorého je odev vyrobený, môže byť škodlivý.“

Stanislava Harkotová, Aktuálne.sk